Je začiatok nového roka a ja som sa rozhodol s vami podeliť o svoj príbeh o tom, ako to celé začalo. Bolo to presne pred rokom, keď som sa rozhodol po sviatkoch navštíviť môjho dlhoročného parťáka Peťa s manželkou Zuzkou. Tento párik ma do toho celého namočil. Zuzka bola už nejakú dobu zanietená športovkyňa a Peťo mi medzi rečou spomenul, že sa po prvýkrát zúčastní nitrianskeho Spartan Race Sprintu (najľahší pretek zo série Spartan Race, cca 6 km). Úprimne ma jeho rozprávanie zaujalo a od Zuzky som sa dozvedel všetky potrebné info o preteku. Z návštevy som odchádzal nadšený. Tí, čo ma poznáte viete, že rád skúšam nové výzvy a netrvalo dlho a o pár dní som bol registrovaný. Nebolo cesty späť, prípravy na pretek sa mohli začať.

Šťastie praje pripraveným

Zajtra už určite začnem. Presne toto som si opakoval niekoľko mesiacov. Pár týždňov pred pretekom na mňa začal doliehať nám všetkým známy stres, aj vďaka tomu, že sa ku mne pridal ďalší krajan (futbalista Pavol Jendrol), som sa od sledovania videí začal aj reálne venovať tréningu. Behal som párkrát do týždňa kratšie vzdialenosti.

Z ničoho nič bol pred nami dlho očakávaný deň preteku. V duchu, „Čo nemám zbalené nepotrebujem“, sadám do auta a putujem na štart preteku do Nitry. Prvý pohľad na skupinky bežcov ma nabíja pozitívnou energiou a adrenalínom. Ide sa na to. Netrvalo dlho a pár sto metrov po štarte sa ukazuje moja „pripravenosť“. Prepálený štart, prekonané aj neprekonané prekážky ako šplh na lane, multiring a následné trestné angličáky si vybrali svoju daň a namiesto behu si niekoľko desiatok metrov len vykračujem. S minimálnym tréningom som sa dostal do vytúženého cieľa.

13319755_1089142714475391_7020709989042773352_n

Chuť otestovať svoje možnosti

Atmosféra, emócie a skúsenosti z preteku vo mne zapálili vášeň, zvedavosť, túžbu ísť ďalej a zistiť ako ďaleko môžem zájsť. Potreboval som prežiť hlavnú myšlienku Spartan Race „Pochopíš až v cieli“ a vychutnať si ju dosýta. A tak hneď po preteku píšem Zuzke, ktorá sa prekážkovým behom venovala už nejaký ten piatok, kedy je ďalší pretek. Najbližšie bola prihlásená na Spartan Super (druhý level série Spartan Race, cca 15 km ) v poľskej Krynici. Bez váhania sa prihlasujem a začínam s prípravou.

Po skúsenostiach z prvých pretekov však beriem jej rady vážnejšie a robím si plán prípravy a cvikov, ktoré budem potrebovať. Behávam častejšie a dlhšie vzdialenosti. Čas je však neúprosný a ja sa znova ocitám na štarte dvojnásobne náročnejšieho závodu ako bol ten prvý. Tu som si uvedomil, že Krynica je lyžiarske stredisko. Pri spomienke na začiatok trate mám ešte teraz husiu kožu. Rovinku by ste tam hľadali márne. Jeden strmý stupák striedal ďalší, ešte strmší alebo dlhší. Úsilie v príprave sa oplatilo a napriek medzerám v kondičke som skončil deviaty zo všetkých open vĺn a celkovo v prvej tridsiatke. Plný entuziazmu a nadšenia som sa o pár týždňov postavil na štart aj vo Valčianskej doline, kde som si myslel, že ma už nemá čo prekvapiť. Obrovská chyba! K prekážkam, vode a strmým stupákom sa pridala zima 🙂 . Napriek tomu sa mi podarilo skončiť na doposiaľ najlepšom ôsmom mieste.

13895422_1092170230873968_2557893709463412837_n

Ochutnať víťazstvo je návykové

Emócie na pretekoch boli neopísateľné a neustávali ani po pretekoch. Beh sa stal mojím priateľom a skvelým relaxom po práci. Zaspával som však s myšlienkou, že mi niečo chýba. Veľmi som túžil dokončiť trifektu (medaila za dokončenie troch levelov počas jedného roka). Chýbala mi posledná časť z Beastu (cca 24km). Žiaľ pracovné povinnosti mi nedovoľovali zúčastniť sa. Vtedy sa zrodila myšlienka vyskúšať prvý stredoeurópsky Ultra Beast (cca 42 km+min. 60 prekážok). Ani som dlho neváhal a netušiac do čoho idem, som sa prihlásil. Po prezretí videí z podobných Ultra Beastov a prečítaní niekoľkých blogov o príprave ďalších sparťanov som ostal poriadne šokovaný. Takmer všetci sa naň pripravovali dlhé mesiace a mne ostávalo sotva 50 dní! No nič. Začal som teda tvrdo makať, čo najlepšie som vedel.

15726918_1226388697452120_3966309013549055022_n

Ďen, ktorý stál za to

Deň pred štartom spolu s mojou mentálnou podporou cestujeme na východ do Vechca. Prezrieme si začiatok trate, nejaké tie prekážky, z ktorých hlavne jedna mi udrela do očí. Nebola ešte postavená na nohy, ale keď som zbadal vedľa seba multiring a A-čkový monkeybar, vedel som, že je zle. O tom však neskôr. S rastúcou trémou sa vraciame do Prešova, kde sme ubytovaní. Ráno o štvrtej zvoní budík a veľký deň môže začať.

multiring+monkeybar

Štartoval som v prvej elitnej vlne, spolu so všetkými favoritmi. Takticky som sa postavil tak do stredu, čo mi pomohlo neprepáliť štart. Prvé kilometre šli ako po masle. Potok, nejaké pneumatiky preskakovanie, rúčkovanie, proste klasika.  V polke prvého kola sa však prejavili následky obrovskej školáckej chyby. Dám vám radu NIKDY NIKDY, ale vážne NIKDY neštartujte v neodskúšaných teniskách. Ja som sa ulakomil na špeciálne ľahučké Reebok Spartan tenisky. Nebol som však na ne zvyknutý a moje členky mi zato pekne „poďakovali“. Nevedel som sa dočkať konca prvého kola, v ktorom som okrem boľavých členkov musel prežiť aj angličáky za nesplnenie prekážok oštep, balans a somozrejme pekelné spojenie multiringu s monkeybarom (spolu 90 burpees). Konečne som si v depe mohol prezuť náhradné tenisky, doplniť tekutiny a nejaké tyčinky na cestu a poďme na druhé kolo. Po piatich kilometroch sa prejavila ďalšia veľká chyba. Nedostatok energy tyčiniek a hlavne som si v depe zabudol tekuté magnézium (pri kŕčoch potrebná vec). Tak som musel druhé kolo dokončiť s kŕčami v nohách, hladný a úplne bez energie. Najviac citeľné to bolo pri šplhu na lane. So zbytkom síl som to vyšplhal, no na cestu späť už sily neostali. Tak som si len v duchu stihol zamrmlať doprd…. a padal som sa z 5-6 metrov dole. Vtedy som ocenil, že laná sú umiestnené nad vodnou priekopou 🙂 . K trestom za oštep, balans a pekelný multiring sa v tomto kole pridala aj kladka. Nejako som to však doplazil do depa a konečne som mohol doplniť energiu a trochu si vydýchnuť.

57cd44f20c1cf5851102a3d2-p

Cieľ je blízko, ale predsa tak ďaleko

Chvíľu pred tým, ako som sa vydal na tretie kolo, ma prepadli obavy, čo ak mi už úplne dôjdu sily? Neprišiel som sa sem predsa vzdať a tak som sa už skôr poklusom ako behom zahryzol do posledného kola. Na moje prekvapenie to celkom šlo, kým som nedorazil do kameňolomu, kde ma čakal asi 900 metrový bucket brigade (naberiete si asi 20 litrovú nádobu plnú štrku a nesiete ju). Po 42 km v nohách to bolo peklo. Pred cieľovou rovinkou som si ešte dal ešte 30 angličákov za memory recall. Na tento 9 miestny kód, sa ma už pýtali aj v tretine trate, kedy som ho ešte vedel, no netušil som, že ho odo mňa budú chcieť znova, takže som ho s ľahkosťou zabudol 🙂 . Konečne som bol kilometer pre cieľom, kde mi veľmi pomohla mentálna podpora. Kamarát sa ma opýtal, ako sa cítim a ja na to: „Ešte 120 angličákov a som v cieli!“. Prehovoril ma však a na lano som sa vyšplhal aj po tretí raz, takže ich bolo len 90 🙂 . Poslednú stenu som preskočil silou vôle až na nejaký piaty pokus, no po takmer 50 km a nejakých 60 prekážkach som bol konečne vo vytúženom cieli. Bol to neskutočný pocit, slovami neopísateľný.

14232659_1291103307566856_8601862970894321613_n

Rok 2016 bol pre mňa neuveriteľný

Už ubehol nejaký ten piatok od tohto nezabudnuteľného víkendu, no máloktorý deň si naň nespomeniem. Rok 2016 bol pre mňa plný zmien, výziev, zážitkov, tvrdého tréningu a víťazstiev. Týmto článkom chcem povzbudiť všetkých behuchtivých, ale aj tých, ktorí chcú otestovať svoje možnosti. Skúste to! Možno vás to chytí ako mňa a poskladáme vlastný tím. V prípade otázok sa kľudne pýtajte, a ak vás tento článok zaujal tak lajkujte, šérujte alebo hejtujte. Vidíme sa už čoskoro vo Svite, Nitre, Krynici …. a HLAVNE v cieli Valčianského Ultra beastu.

Všetkým prajem úspešný štart do nového roku.

You will know it at the finish line! 🙂